Spomienky žien, ktoré boli deportované prvým transportom z Popradu
Matilda Hrabovecká
„Ako sme prišli, všetko sme museli nechať naboku a všetky nás vyzliekli a ostrihali. My sme boli prvými väzňami vyhladzovacieho koncentračného tábora v Osvienčime. Mňa a najmladšiu sestru otec neukryl so slovami: ´Čo také deti predsa nebudú brať.´ Ráno v sobotu prišiel pre mňa hasič z vedľajšej ulice, ale v gardistickej uniforme.“
Edith Grosman
„Druhý transport prišiel len o pár dní pozdejší, ale my sme tam už boli. Už videli, že sú tam živí ľudia. Naše pocity boli hrôzostrašné. Nikto. Nič. Potom prišli tí SS-áci s jednou žiletkou s ktorou oholili neviem koľko dievčat. To bolo strašidelné. Strašidelný pocit bol to, že sme stratili pocit ľudskosti.„
„V apríli prišiel Himmler do lágru. Stáli sme v rade, keď on vyšiel von a bola strašná snehová búrka. SS-áčka, ženská, povedala Himmlerovi po nemecky: v tom počasí predsa nemôžu ísť von. Pamätám si, že on dupol a povedal: Für Juden gibt es kein Wetter – Pre Židov nie je žiadne počasie.“
Laura Špániková
„Človek nemal vôľu. Nemohol sa umyť, nemohol hygienicky žiť. Uveríte, či neuveríte, ale v zime keď bol sneh, tak som vyšla von nahá a váľala sa v snehu a umývala sa. Keď som ráno dostala čaj na pitie, tak som ho nevypila, ale som sa s ním umyla.“
„Aj som chcela ísť k drôtom, k elektrickým drôtom. Sesternica hovorí: – Ty ma necháš tu samú? – A tak som nešla. Je to pre mňa veľké trápenie. To si ani neviete predstaviť.“
„Ostrihali nás dohola. Dali nám prúžkované šaty a dreváky. Tie dreváky veľmi ošúchali nohu. Kto nemohol mašírovať, toho zastrelili. Tak ja som zobrala dreváky do ruky, zem bola ešte ľadová a išla som bosá. Každá práca bola veľmi namáhavá. Dážď na nás padal od rána do večera a my sme museli pracovať. SS-man stál so psom pod šopou a nás nepustil schovať sa. Človek chcel žiť. Ešte stále chcel žiť. Celú moju rodinu zobrali. Dozvedela som sa, že im vykopali jamu a strieľali. Padali do tej jamy. Kto bol strelený mal šťastie, kto nebol strelený, padol aj tak.“
Dňa 25. marca 1942 začala deportácia židovského obyvateľstva zo Slovenska na územie okupovaného Poľska. Začala sa prvá etapa deportácií Židov zo Slovenska, ktorá trvala do 20. októbra roku 1942. Počas tejto etapy pod názvom Akcia Dávid bolo z územia Slovenska násilne vyvezených 57 752 obyvateľov židovského pôvodu v 57 transportoch.
Prvý transport do vyhladzovacieho tábora v poľskom Osvienčime bol vypravený zo železničnej stanice v Poprade v stredu 25. marca 1942 o 20:20 hodine. Išlo o 999 mladých slobodných žien a dievčat prevažne zo Šarišskej župy, ktoré tvorili prvý kompaktný židovský transport, ktorý smeroval do koncentračného, neskôr vyhladzovacieho tábora. S 999 dievčatami bol odvedený aj lekár Dr. Izák Kaufmann zo Zborova. Vlak smeroval smerom na Žilinu a Čadcu, až 26. marca 1942 okolo 4:00 hod. opustil územie Slovenska pri obci Skalité smerom na poľský Zwardoň. V ten deň v popoludňajších hodinách ženy z vagónov vystúpili a následne boli podrobené selekcii na rampe.
Zoznam všetkých 999 dievčat je zachovaný a uložený v Múzeu holokaustu v Seredi.
Židia na Spiši
Židia sa na Spiši usídľovali predovšetkým v obciach a predmestiach miest postupne od okolia Spišskej Starej Vsi smerom na dolný Spiš. Stanisław Lubomirski, niekdajší poľský šľachtic, veľmi rýchlo pochopil, že keď dá možnosť obchodovať židovským nájomníkom, resp. umožniť ich asimiláciu, môže to byť veľký rozmach hospodárstva a prosperity pre samotné kráľovstvo. Huncovce sa stali sídlom spišského rabinátu. V obci si postavili synagógu, ktorá v súčasnosti slúži ako sklad textilu. Po roku 1840 bola huncovská židovská škola povýšená na vyššiu židovskú školu – ješivu, ktorá bola jednou z najznámejších židovských rabínskych učilíšť. Neskôr, keď bolo Židov na Spiši viacej tak sa zriadilo aj druhé sídlo pre dolný Spiš, ktoré bolo premenlivo, ale väčšinou v Spišskom Podhradí. Židovské náboženské obce na Spiši boli väčšinou ortodoxné.
Na Spiši prežilo len málo synagóg. Zreštaurovaná synagóga sa nachádza v Spišskom Podhradí. Zo synagógy v Huncovciach je v súčasnosti sklad textilu, v Popradskej synagóge je tlačiareň, ale na jej stene je pamätná tabuľa, ktorá svedčí o synagóge a o prvej deportácii židov z Popradu, zo synagógy v Spišskej Belej je obytný dom, synagóga v Spišskej Starej Vsi je zrekonštruovaná na výstavný priestor a infocentrum. Ale väčšinou boli zbúrané po 2. svetovej vojne: v Kežmarku, v Levoči, v Starej Ľubovni, v Podolínci, v Slovenskej Vsi, atď. Ako posledné pamiatky na tu kedysi žijúcich Židov ostávajú ich cintoríny a pomníky. Na Spiši sa zachovalo 25 cintorínov: Spišská Stará Ves, Veľký Lipník, Hniezdne, Stará Ľubovňa, Hraničné, Jakubany, Kolačkov, Podolínec, Slovenská Ves, Spišská Belá, Kežmarok, Huncovce, Poprad, Betlanovce, Spišská Nová Ves, Markušovce, Levoča, Spišské Podhradie, Spiš. Vlachy (starý), Spiš. Vlachy (nový), Krompachy, Kluknava, Margecany, Jaklovce, Gelnica, Smolník.
Po 2. sv. vojne sa na Spiš vrátilo len torso niekdajšej bohatej komunity. Činnosť obnovilo iba niekoľko komunít aj tie však svoju činnosť zakrátko zastavili a ich členovia sa vysťahovali najmä do Izraelu a USA. Dnes sa nám na území Spiša zachovala jedna synagóga (Spišské Podhradie). Náboženský život nie je aktívny.
Druhá séria transportov odštartovala počas okupácie Slovenska nacistickými vojskami. Prvý z nich bol vypravený 30. septembra 1944 zo Serede. Do konca vojny bolo vyvezených ďalších asi 13 500 Židov. Celkovo tak v koncentračných táboroch v dôsledku transportovania z územia Slovenska zahynulo viac ako 70 000 židovských občanov.
Podtatranské osvetové stredisko si pri pamätníku na železničnej stanici v Poprade pravidelne pripomína deň, kedy bol vypravený prvý transport z Popradu do koncentračného táboru v Osvienčime. Tohto roku chceme prostredníctvom nasledujúcich riadkov prispieť ku pietnej spomienke na udalostí z tohto obdobia, ktoré sa odohralo pred 82 rokmi.
Zdroje:
Múzeum holokaustu v Seredi
Slovenské národné múzeum
Michal Paľko
Fotografie:
Múzeum holokaustu v Seredi (č. 1, 3)
Bardejovské noviny, č. vyd. 12, 24.3.2009 (č. 2)