Podujatie: Párame perie, párame

3. februára 2025

Podujatie: Párame perie, párame

alebo
Páračky a táračky

KEDY
22. január 2025
ČAS
od 14.00 hod
KDE
ZŠ s MŠ Spišské Bystré
LEKTOR
seniorky, z Klub dôchodcov Spišské Bystré
PRE KOHO
tvorivé dielne sú určené pre širokú verejnosť

Podtatranské osvetové stredisko v Poprade v spolupráci so žiakmi Základnej školy Spišské Bystré, s dámami z Klubu dôchodcov zrealizovalo obnovenú tradíciu párania peria klasickou ručnou technikou.

Párania peria sa zúčastnili aj bratia 🙂 – starosta obce Spišské Bystré Mgr. Marián Luha
a riaditeľ školy Mgr. Štefan Luha, síce si nič nevypárali, ale prišli účastníkov pozdraviť
a pohostili všetkých voňavými fašiangovými pochúťkami.
Zahanbiť sa nedali ani členky Klubu dôchodcov,
na prestretý fašiangový stôl sme dobrotami prispeli aj my.

Po malom občerstvení sa všetci vrhli na páranie.

Rozprávalo sa, spievalo, páralo s táralo.

História páračiek na Slovensku, pod Tatrami má hlbokú tradíciu.

Nafučaná perina a vankúš kedysi patrili do každej domácnosti. Za kvalitné duchny boli považované tie, pod ktorými spiaceho takmer nebolo vidno. Trvalo mesiace, kým sa človek mohol poriadne zakutať pod prikrývku z peria. Tento proces utužoval priateľstvá, prinášal smiech, ale aj roznášal klebety.

Chov husí sa tradoval v tradičnej slovenskej rodine . Ženy ich pravidelne pásli v dolinách, kde ich musel vždy niekto strážiť. Odvtedy, ak bol niekto drzý, sa zaužívala tradičná veta: „Ja som s tebou husi nepásla.“ Gazdiná celé leto postupne šklbala husi, zbierala a starostlivo odkladala perie, aby ho na obdobie párania mala dostatok.

S páraním sa začínalo už na Katarínu, niekedy okolo Lucie, a pokračovalo sa až do obdobia fašiangov – kým nebolo hotovo. Bola to vyslovene ženská práca. Páralo sa každý deň okrem soboty, pretože práve v tento deň by sa mohlo rozmnožiť mnoho múch v izbe. Ale aj povery vraveli, že to neprináša nič dobré. Niekedy chlapi na odplašenie múch zapálili dymogan, no dym akurát každého vyduril z domu.

Gazdinka priniesla hrnce a toľko peria, koľko za ten večer bolo možné stihnúť spracovať. Nenosila viac, lebo podľa povery to prinášalo smolu a ďalší rok by sa husiam nedarilo. Pripravili sa stoly a lavice, aby mal pri páraní peria každý svoje miesto. Dôležité bolo aj usadenie. Dievča, ktoré by sedelo chrbtom k dverám, by totiž sedelo aj chrbtom k svadbe.

Párať sa začínalo večer okolo šiestej. Rozprávali sa klebety o miestnych, kto, kde, s kým, ale tiež žartovné zážitky. Chlapci zvykli rozfúkať perie a inokedy zase priniesli vtáča, ktoré pobehalo po stole a rozptýlilo ho. Tú, ktorej zostalo posledné pierko v ruke, nazývali pápernicou a táto prezývka jej prislúchala až do ďalšieho párania. Každé jedno páranie sa však končilo odmenou – po práci sa zvykla domáca gazdiná poďakovať pomocníčkam pohostením najmä v podobe koláčov a buchiet, tiež vareným vínkom alebo pálenkou.

Zaujímavosti
Na perinu bolo treba aj 6 – 8 kíl peria, ideálne, keď bola cez celú posteľ, to vraj utužovalo vzťahy.
Perie, ktoré zostalo, sa nesmelo hádzať do kachlí, pretože by boli husi chudé.
Nesmelo sa dávať ani za dvere, lebo by to prinieslo smolu a húsky by utiekli.
Páperie sa dávalo vždy na jednu kopu, aby sa húsatá držali pohromade.
Ženu, ktorá by prekročila páperie, by začali bolieť zuby a hlava.
Ak náhodou prišiel niekto do miestnosti, kde sa páralo perie, musel niekoľko pierok popárať, aby mal šťastie pri chove husí.
Pri páraní peria sa postavil hrniec, v ktorom bolo perie, dnom nahor.
Nesmel sa však vyklopiť a vyčistiť skôr, než bolo všetko perie popárané, pretože v tom okamihu by vraj zostali všetky husi chromé.